Knihy ktoré zaujali: Banskoštiavnická vodohospodárska sústava

Banskoštiavnická vodohospodárska sústava -Tajomstvá štiavnických hôr

Jedná sa o čerstvo vydanú knihu o tajchoch v Štiavnických vrchoch , ktorá sa narodila niekedy na jeseň 2018. 

Autorským kolektívom tohto diela sú Michal Červeň, Slavomír Červeň a Lenka Zlatinská.

Kniha je klasického formátu A4, v tvrdej lepenej väzbe , bez prebalu. 

Je plnofarebná, vytlačená na kriedovom papieri strednej gramáže.

Zaujímavosťou knihy je okrem iného to, že z textov v nej uvedených sa nedozvieme, kto a kde knihu vytlačil, ani koľko výtlačkov bolo vyrobených, čo považujem za nezvyklé, ale budiž autorská licencia.

Na takmer 150 tlačených stranách kniha rozoberá to čo je zrejmé- tematiku tajchov v Štiavnických vrchoch, ktorú nazývajú Banskoštiavnickou sústavou.

 Neviem či by s tým súhlasili napríklad Pukančania, alebo obyvatelia Rudna nad Hronom, keď sa dozvedia, že aj oni sú Banská Štiavnica,  možno však pripustiť určitú mieru autorskej licencie.

 Kniha nie je prvým literárnym počinom o téme zadržiavania vody a jej potenciálnej energie v tajchoch v tejto oblasti. 

V podstate je štvrtou, ktorá približuje túto tématiku širokej verejnosti populárnou formou. 

Týmto záležitostiam sa venovali dve staršie vydania podobnej populárno vedeckej knihy Lichnera a kolektívu  a dve prevažne fotografické diela rodiny Bártovcov vo vlastnom  vydavateľstve AB Art, z čoho pri jednej spolupracoval Dr. Novák.

Autorský kolektív najnovšej knihy sa pokúsil uchopiť tému histórie a súčasnosti trochu inak, ako predchádzajúce autorské kolektívy - na rozdiel od starších kníh kladie väčší dôraz na neoddeliteľnú súčasť fungovania vodohospodárskej sústavy - zberné a prívodné jarky. 

Bez jarkov by boli tajchy viac-menej nefunkčné, alebo by boli len občasnými nádržami po veľkých dažďoch. 

Tento zámer sa viac podaril ako nepodaril. 

Autorskému kolektívu v tomto ohľade dávam palec hore.

Hlavný autor knihy - držiteľ copyrightu Michal Červeň spolu so zvyškom autorskej partie poňal knihu ako dielo výhradne uzavretej trojice, čo je z niektorých aspektov plusom na prospech čitateľa, ale každá minca má líce aj rub, a teda prináša to pre knihu aj negatíva.

V knihe sa prejavuje aj to, že text evidentne pred vydaním nebol konzultovaný s odborníkmi na baníctvo a úpravníctvo, ani na banské stroje, ktoré boli používané v oblasti Štiavnických vrchov a na strednom Slovensku. 

Nikto nepochybuje, že p. Červeň sa v tajchoch vyzná, ale v oblasti baníctva, úpravníctva sa kolektív dostal na veľmi silnú poľadovicu, a nevyhol sa poriadnemu nekoordinovanému chaotickému tancu, aj pádom a výmyslom.
K tomu sa ešte dostaneme.

V úvodných kapitolách  "Príroda a človek", "História tajchov", "Vodohospodárske sústavy", "Zberné a náhonné jarky","Nádrže", "Priehrady", "Tažné a čerpacie stroje", Stupy-úpravnícke zariadenia" a "Ako sa stavali tajchy" na cca. 25 stranách sa rozoberajú teoretické základy.

    

Potom ide nosná časť knihy.          

Kniha je členená v podstate podľa povodí - tak ako bolo členenie v starších publikáciách na tému tajchov v Štiavnických vrchoch. 

Teda nahrubo Pohronie a Poiplie, a knihu ďalej kolektív rozčlenil na podcelky týchto povodí: Štiavnickú (najmenšiu) Piargsku (najväčšiu) a ďalšie: Beliansku, Kolpašskú (Studeneckú) Vyhniansku, Hodrušskú (s podcelkom Kopanickej) a Pukanskú sústavu. 

Okrem histórie jednotlivých živých tajchov autori popísali aj ich jarkové sústavy, a tieto state doplnil množstvom dobre ilustračných fotografii. 

Tomuto sa venuje približne 100 strán knihy.

Na záverečných 15 stranách sumarizuje súčasný stav sústavy a knihu kolektív uzatvára.

Teraz si povieme čo sa mi na knihe z pohľadu informovaného čitateľa páči a čo sa mi nepáči.

Začnem tým, čo sa mi nepáči a za čo ma možno autorský kolektív nebude mať rád:

·         Zavádzanie podivného názvoslovia: Pri mnohých zberných a prívodných jarkoch používa kolektív čudné krkolomné a vyšraubované slovné spojenia, ktoré na jazykovedcov v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra ale aj na znalcov miestnych reálii zapôsobia pravdepodobne ako porcia zrelých hrušiek zapitá litrovým balením Šaratice: "Magdalénašachtovský jarok, Kiesovášachtovský jarok, Vindišlajtňašachtovský jarok, Kőnigseggšachtovský jarok,Dolnovysocký", a mnohé ďalšie. Nie je jasné, prečo kolektív napísal takéto krkolomné spojenia, keď sa dalo používať bežné a logické spojenie  "Dolný (horný) Vysocký jarok, jarok Magdaléna šachty" to všetko aj s prívlastkom "zberný, prívodný, prepojovací" jarok. Z výrazov ako "Kiesovášachtovský" by jazykospytkyňa pani Myslovičová asi spáchala rituálne harakiri. 

·         Koncovka "...šachtovský jarok" všetkým členom baníckych spolkov v štiavnických vrchoch aj na strednom Slovensku všeobecne pravdepodobne kole oči. Na strednom slovensku máme šachtovné budovy, šachtovné veže,šachtovné klietky, rebríky, výstuže, výstroj, šachtovné ťažné aj čerpacie stroje a preto máme odjakživa aj šachtovné jarky a vodovody. Nič "šachtovské" tu nikdy zatiaľ nebolo. Až doteraz.

·         Skomoleniny názvov použité len v tejto knihe: typu "Schőlindenský", "Rabsteinský" Neexistuje žiadna časť chotárov pomenovaná ako Schőlinden, je len Schönlinden (Pekná Lipka, Pekné Lipky), a nie je tu ani žiadny Rabstein (je len Rabenstein alebo Rabenštajn) Nejedná sa o preklepy, preto že chybné skomoleniny sa v knihe opakujú mnohonásobne, a autor textu ich používa aj vo svojich prezentáciách z obdobia štúdia na vysokej škole ktoré visia na webe.

·         Zavádzanie "vlastných" názvov jarkov prípadne potokov. Extrémnym príkladom takýchto excesov autorského kolektívu je "Hadí jarok" a "Hadí potok" v Hodruši. Nič takto označené nie je rozšírené v zaužívaných miestnych menách,  zmieňovaný "Hadí"jarok je na viacerých mapách označený ako "Aufgelassene wassergraben", teda Zanechaný jarok. Zanechaných jarkov je v jednotlivých povodiach tajchov viacero, len v Hodrušskej doline sú Zanechané jarky štyri. Nie sú nijako "záhadné", jedná sa o výškovo nesprávne vymerané časti jarkov, ktoré po zistení chyby (premeraní) ponechali svojmu osudu, preto vedú odnikiaľ nikam, hoci sú v teréne čitateľné často na viacerých stovkách metrov. Osada Hadová sa volá Hadovou len od začiatku 20. storočia, dovtedy viac ako 400 rokov sa volala Horným Dvorom (OberHof) Hadia stráň (Natterwiese) je len časť pozemku, lúka od cesty na juh, so studničkou. Nikto nevolá zmienený jarok Hadím, ani Hadí potok, to je pochybný - a podľa mňa dosť neseriózny počin autorského kolektívu, aj keď sa odvoláva na bližšie neuvedenú mapu. Okrem toho, od severu do Dolného Hodrušského tajchu pritekajú od južného úbočia spod Hadovej celkom 4 potoky. Ktorý z nich je teda potom "Hadí potok"? Neobstojí ani poznámka v knihe na strane 143 dole. Nie je dôvod zanášať zmätky do ustálených lokálnych názvov.  Stačilo napísať že sa jedná o Zanechaný jarok na južnom úbočí pod Hadovou. Alebo sa jedná o pokus kolektívu "občúrať" si pomyselný revír kníh o tajchoch? 

·          Vyššie som už spomenul, že v úvodných kapitolách o vodných banských strojoch, a vodných technológiách drvenia. mletia, a gravitačnom rozdružovaní pri úprave sa autorský kolektív dostal na veľmi šmykľavý odborný terén, a nedokázal sa s ním vysporiadať s  udržaním rovnováhy. Preto si tu kolektív opakovane narazil sedacie svalstvo, čo sa nemuselo stať, keby konzultovali im neznáme odbory so znalcami danej problematiky , ktorých je inak v štiavnických vrchoch dostatok, a nemyslím tým seba. Neexistujú žiadne "vodné gáple" hoci sa to v knihe viackrát tvrdí.  Gápel je terminus technicus pre točivé drevené alebo kovové stroje s vertikálnym uložením hlavného otáčavého hriadeľa poháňaného ľudskou alebo zvieracou silou. Vodou poháňané stroje sú po tisícročie označované ako vodné stroje (Wassermaschinen, Vízgépek) Gépek ale nie sú po maďarsky "gáple" ale "stroje"  .

·         V týchto úvodných kapitolách o banských a úpravníckych strojných zariadeniach sa zjavne nekonzultovaných nezmyslov nachádza viacero. To, že si amatéri pletú šachty so štôlňami je vcelku bežný jav. Žiadna Windischleutenšachta či Schőpferšachta ale nikdy v štiavnických vrchoch neexistovala, hoci sa o nich v knihe na viacerých miestach píše.  Autorský kolektív si nonšalantne pletie vahadlá s mihadlami, ich popis reverzného vodného kolesa - wasserkunstu na ťažbu a dopravu materiálu na strane č. 30 dole je nezrozumiteľný aj pre odborníka, nieto ešte obyčajného čitateľa. Na obrázku na tej istej strane je ŤAŽNÝ stroj, nie čerpací. Brzdné zariadenie na gápľoch a kunstoch neboli žiadnou žiadnou raritou, naopak, boli bežným sériovým vybavením veľkých ťažných vodných strojov už dávno pred Agricolovými popismi v 16 storočí. Ako inak by ste rýchlo zastavili dobytok či kone zapriahnuté v gápli keby sa plašil, ako inak sa dá rýchlo zastaviť vodné koleso pri poruche ovládania šupátok prívodu vody na koleso? V dnešnom ponímaní je  Brzdný ťažný stroj je osobitným banským strojom pracujúcim na gravitačnom princípe kde závažie vyťahuje protiváhu nákladu z bane. Jeden brzdný stroj je inštalovaný v banskom skanzene.  Obrázok brzdného stroja v novej knihe nie je, aj keď sa autorský kolektív evidentne domnieva že áno, a uvádza že je to nejaká rarita, čo nie je pravda. Brzdné stroje boli široko rozšírené v rozvinutých banských revíroch, ale to neznamená že vodný ťažný stroj (wasserkunst) alebo gápeľ s čeľusťovou brzdou je to isté ako brzdný ťažný stroj. Nie je, to je omyl. Vodné ťažné stroje s obojsmerným vodným kolesom síce boli nejakých dvesto rokov označované ako "bremskunst", ale dnes sa takto označujú len ťažné stroje založené na gravitačnom princípe.  

·         Podobne sa kolektív doplietol a nechcene pletie čitateľa aj pri stupách- úpravníckych zariadeniach. Na hriadeli vodného kolesa nie sú "páčky" ale "palce", čo je terminus technicus. Deti nepracovali v šľamovniach, tam robievali ženy baníkov. Deti pracovali v triediarňach rudy, čo bývali spravidla osobitné budovy pri stupných závodoch. Neexistujú žiadne stupy "typu Buchwerk a stupy typu Puchwerk" oboje je len skomolenina nemeckého výrazu Pochwerk. Existovali stupy na spracovanie bohatej -vyberanej- rudy a osobitné stupy na spracovanie chudobnejšej -stupnej- rudy. Nerozlišovali sa názvami. Aj údaj o domnelom vyššom počte stúp na bohatú rudu v Štiavnici je nezmysel, väčšina stúp vo všetkých revíroch , štiavnický nevynímajúc - spracovávala rudu strednej kvality a slabú (stupnú) rudu, preto že tej bane produkovali mnohonásobne viacej než vyberanej.  Existovali aj takzvané premývacie stupy na spracovanie starých jalových banských odvalov, ale tie sa nijako zvlášť neodlišovali zariadením od stúp na spracovanie vyberanej či stupnej rudy, okrem sústavy triediacich sít. Premývacie stupy sú podrobnejšie popísané v tomto príspevku: https://napisalionas.blogspot.com/2016/02/popis-premyvacej-stupy-stiavnickych.html . Jedine premývacie stupy mali osobitný názov: Waschwerk, ale ten sa zase v predmetnej knihe o tajchoch nespomína. Bohužiaľ posledné 4 riadky na strane číslo 33 sú plné rôznych "werkových" omylov autorského kolektívu.

·         Fotografom pánom Červeňovcom by som ešte vytkol umiestnenie dosť veľa záberov v knihe s bielou (plechovou) oblohou, čo nie je nič, čím by sa fotografi mohli hrdiť vo svojej publikácii.

A teraz o tom, čo sa mi na knihe páči:  

·         Autorský kolektív sa pokúsil uchopiť a spracovať problematiku tajchov komplexnejšie ako predchádzajúce diela pána Lichnera. Podarilo sa to ale len sčasti, preto že na rozdiel od novej knihy Lichner a kolektív konzultáciami vychytal vo svojej knihe drvivú väčšinu nesprávnych záverov, omylov a domnienok. 

·         Kolektív autorov do novej knihy zapracoval aj problematiku Kamenického - Štampošského tajchu z Pukanskej sústavy, okrajovo zapracoval aj niektoré zaniknuté tajchy, ktoré predchádzajúce knihy o tajchoch odignorovali. V najnovšej publikácii kolektív najnovšej knihy žiaľbohu  pokračoval v trende ignorovania niektorých ďalších tajchových a jarkových sústav v Štiavnických vrchoch - napríklad úplne odignorovali sústavu tajchov Ilijsko-Antolskú, hoci jeden zo štyroch Ilijských tajchov je naplnený vodou dodnes. Rovnako ostala v novej knihe nepovšimnutá tajchová sústava v doline Rudno a susednej Chválenskej doline, hoci Horný Rudniansky tajch je v pozmenenej podobe tiež už opäť obnovený a čiastočne funkčný.

·         V knihe je dosť veľa pekných a netradičných záberov tajchov - večerné, nočné. Nepáči sa mi ale, že autori fotografi neodolali pridať do knihy pár do očí bijúcich "omaľovánkových" záberov necitlivých HDR . Tiež som si všimol, že rovnaké zábery sú použité v knihe viackrát opakovane. Posledná fotka v knihe s výhľadom na Nízke Tatry je silne zavádzajúca: Taký výhľad by si jarkári mohli užiť skoro na jar alebo neskoro na jeseň len v prípade, že by mali na očiach silné ďalekohľady alebo teleobjektívy! Určite nie voľným okom

·         Páči sa mi aj to, že sa autori venovali trochu viac aj  projektovanému a nepostavenému Lobkowiczkému tajchu v Richnavskej doline, aj keď príliš veľa nezistili .

Záver:

Z vyššie uvedeného by sa mohlo zdať, že sa mi kniha nepáči, lebo môj výpočet "nepáčikov" je početne vyšší ako počet "páčikov". 

Považujem za potrebné uviesť, že sa cítim byť povolaný vypichnúť nechcené hlúposti, výmysly a omyly, preto že v dnešnej dobe túto knihu pochopí množstvo "absolventov Vysokej školy Google" ako odbornú prácu, ktorou však nie je a dúfam že ani nechcela byť.
Napísané omyly budú ale  "internetoví odborníci"  šíriť ďalej, a moji priatelia budú musieť v internetových diskusiách vyvracať niektoré omyly len preto, že boli vydané knižne. Latinčinári hovoria že Litera scripta manet est.

Za seba môžem jednoznačne vysloviť názor, že kniha je dobrá, a vo svojej kategórii nadpriemerne dobrá, aj pekná .

V mojom osobnom hodnotení druhá najlepšia po Lichnerových Tajchoch. 

Nebyť statí s nepodloženými výmyslami, komoleniami a nepochopenou problematikou banských a úpravníckych strojov, mohla byť jasnou jednotkou. 

Kto nemá staršie knihy doma, aj ten kto má rád Lichnerove knihy o tajchoch, by si túto knihu určite mal kúpiť ako odporúčanú. 

Dávam jej preto 8 z desiatich šúbrov dnových výpustov tajchov. Lichnerove knihy majú 9 šúbrov, Bártových knihy len 6 šúbrov.

Aby sa nezabudlo: kniha má ISBN 978-80-972967-8-0  

  

Dá sa kúpiť v Banskej Štiavnici napríklad v Informačnom stredisku v Berggerichte - mineralogickom múzeu, alebo v Centre Voľného Času na hornom konci Trojičného námestia, možno aj niekde inde v Štiavnici.

Cez Web sa dá nová kniha asi ešte stále objednať na e-maile bstajchy@gmail.com alebo Facebooku : BanskoŠtiavnické tajchy.